Asi ako každá malá slečna, som sa v detstve rada hrávala s bábikami. Dá sa povedať, že láska k deťom je vo mne odjakživa. Neskôr, po narodení dcéry som zistila, že starať sa o deti je pre mňa to najkrajšie poslanie na svete.
Som šťastná, že počas výchovy nášho druhého syna, som sa rozhodla doplniť si vzdelanie v predškolskej a elementárnej pedagogike. Z vlastných skúseností viem, že nájsť deťom vhodnú škôlku, ktorá by spĺňala všetky náročné požiadavky, či už na spôsob výchovy, alebo na priestory, v ktorých sa škôlka nachádza, bol veľmi zdĺhavý, komplikovaný a zodpovedný proces.
Po skončení štúdia pedagogiky som sa naplno začala venovať výchove detí v štátnych, ale aj v súkromných materských školách. Každá škôlka mala svoje pozitíva aj negatíva. Som vďačná za možnosť vyskúšať si rôzne druhy vyučovania a naučiť sa pracovať s deťmi v škôlke tak, ako by boli moje vlastné. Stále som však cítila, že to nie je ono.
Moja predstava o vlastnej škôlke začínala dostávať reálne kontúry. Túžila som starať sa o deti vlastným spôsobom, o ktorom som presvedčená, že im bude vyhovovať viac.
Nakoniec ma jedného dňa manžel zobral za ruku, zaviazal mi oči a zaviezol ma do prázdneho priestoru v Pezinku. Z očí mi sňal šatku a povedal:
„Tu ti postavím škôlku, aby si si mohla robiť všetko tak, ako si predstavuješ“.
A tak sa začal písať príbeh Severáčika a práce, ktorá sa stala mojim životným poslaním.
Mama na plný úväzok
